Európčina alebo jazyk, ktorý sa ľuďom neprihovára

Len v máloktorom predstavení sú tlmočníci stredobodom pozornosti. Platí to pre kinematografiu, snáď s výnimkou dokumentárnych filmov, a dvojnásobne pre divadlo.

A tak mi nedá, aby som sa na chvíľu nepozastavil nad divadelnou hrou L'Européenne (Európčina) autora Davida Lescota [1] v adaptácii pre sympózium, ktoré 2. apríla 2011 v Paríži zorganisovala AIIC France.

Autor hry vychádza z toho, že publikum tvoria výhradne konferenční tlmočníci. Konkrétne takí, čo pracujú pre inštitúcie EÚ. Preto ho iste potešilo, keď zistil, že v daný večer publikum na 99 % skutočne pozostávalo z tlmočníkov, či už z Francúzska alebo z iných krajín. Práve tlmočníkom sú totiž určené slová hany aj chvály z úst jednotlivých postáv. Na lavici obžalovaných sa tak ocitá Európa a jej inštitúcie - nekoherentné,  nezrozumiteľné, neefektívne.

Ja z pozície konferenčného tlmočníka a úradníka EÚ vnímam komédiu Davida Lescota ako znepokojujúcu a zároveň mätúcu. Je zrejmé, že sa autor dôkladne informoval. Podmienky, v akých funguje Európska únia, skutočne opisuje s veľkou presnosťou. Zmätok v cieľoch, prehnaná politická korektnosť, symbolická transparentnosť.
V predstavení zohráva veľmi dôležitú úlohu hudba, ktorú autor sám skomponoval. Bežne hudbu považujeme za univerzálny jazyk. Tu však reč hudby nespája, naopak jej vplyv vedie k rozkolu.

Pre Davida Lescota účel skutočne svätí prostriedky. Prevetráva pochmúrnu minulosť, vysmieva sa z nedostatku financií, zosmiešňuje vágne úmysly a neprimerané ambície, kritizuje žargón byrokratov. Pred očami diváka sa odohráva súd, prebieha fraška, v ktorej je Európa pôvodcom nového jazyka. Jazyka používaného v šľachetnej snahe rešpektovať všetky jazyky, ktorému však tí, na ktorých sa obracia, spravidla nerozumejú.

Európa sa tak stáva protagonistom pasívneho „medziporozumenia“ v komunikácii, kde každý hovorí svojím jazykom v domnienke, že mu ostatní budú rozumieť. Hra nádherne ilustruje túto ilúziu, keďže pokusy postáv o takúto komunikáciu zakaždým končia neúspechom.

Európsky jazyk sa ľuďom neprihovára, pretože nemá poslucháčov, nikto ho nie je ochotný počúvať. Tlmočníci sú len hlasom takejto Európy, ktorú hra zobrazuje ako vzdialenú a arogantnú. Oni jediní tento európsky jazyk naozaj počúvajú, aby ho mohli preložiť, so všetkými odtienkami, vo všetkých registroch, vo všetkých významoch. Nemôžu za to, že chýba odozva, že niet príjemcov. Napokon sú to iní, čo produkujú obsahy a organisujú jazykovú politiku. A na komunikáciu vždy treba dvoch, rečníka a poslucháča.

David Lescot napísal divadelnú hru o Európe roku 2007, tak ako ju vnímal on. Veľmi talentovane a originálne kombinuje v dramatickej jednote viacero indoeurópskych jazykov [2] a hudbu. Pozorne dávkuje a analyzuje všetky obavy súvisiace s touto nepravdepodobnou koexistenciou.  Európu vykresľuje nie veľmi lichotivo a  konferenčných tlmočníkov stavia do pozície nemých svedkov. Hra vrcholí.
Z tlmočníkov, ktorí tu sú práve kvôli európčine, sa stávajú komplici. Autor im dáva spoluvinu za zločin, ktorý zachytáva slovami: „neznášaš tú chuť, miluješ ten pocit“.

<David Lescot>David Lescot láskavo odpovedal na moje otázky.

Otázka: Čo vo vás vzbudilo záujem o Európu roku 2007?

DL: Na nápad napísať L'Européenne som prišiel po francúzskom referende o európskej ústave. Mal som pocit, že sa ma to týka, a tak som sa informoval. Myšlienka Európy vyvoláva rôzne emócie.
V prípade Francúzska za neúspech pokusu o posun k nadnárodnej úrovni môžu vnútropolitické aspekty. Ľudia nemajú dosť informácií o fungovaní európskeho súkolia, tej obrovskej administratívnej mašinérie. A práve to bolo pre mňa námetom na komédiu.

Otázka: V čom vidíte príčinu indiferentnosti občana voči Európe? Je to nedostatok poznatkov alebo nedostatok komunikácie?

DL: Ľudia vedia o európskych inštitúciách málo, nerozlišujú ich. Občan nemá pocit, že by sa ho týkali. Francúzi na všetko reagujú vychádzajúc z francúzskej reality. Po spomínanom referende napríklad nasledoval európsky rok dialógu a nikto si to nevšimol. Nikto o tom dokonca ani len nepočul, čo je fakt absurdné. Ľudia európskym inštitúciám nedôverujú, považujú ich za hermeticky uzavreté celky.

Otázka: Máte s tlmočníkmi a tlmočením nejaké osobné skúsenosti?

DL: Obdivujem tlmočníkov, týchto atlétov slova a mysle. Veľmi na mňa zapôsobila jedna katalánska tlmočníčka. Akoby mi čítala v hlave. Moje myšlienky vyjadrila lepšie a ešte na to potrebovala aj menej slov.

V divadle používam viacero jazykov. Titulky nemám rád, ide mi o zdieľanie textov. Keď som napríklad hral monológ po francúzsky, rozdelil som si ho s inými hercami, s Talianom alebo Rusom. Niekedy zase hrám po španielsky. Takéto zdieľanie, hovorenie jazykom druhých, totiž považujem za dôležité.

Otázka: A viete, že tlmočníci prekladajú z viacerých jazykov?

DL. Samozrejme. V hre L'Européenne som otázku jazykových kombinácií doviedol do absurdna.

Otázka: Ste hudobný skladateľ. Má vo vašom diele hudba prednostné postavenie?

DL: S hudbou som začal skôr ako s divadlom. Divadlo som si vybral preto, lebo má širší záber a dáva autorovi väčšiu slobodu. Divadlo poskytuje viac materiálu na písanie, je v ňom priestor pre herectvo. Rytmus jazykov ma priam fascinuje.

Vyštudoval som hru na trúbku. Skladal som jazz a osobitne  sa zajímam o východoeurópsku ľudovú hudbu.

Slovenská verzia Kristína Krajcírová.

[1] L'Européenne, David Lescot, Actes Sud-Papiers, 2007, Grand prix 2008 v kategórii dráma. Pôvodná autorská inscenácia v divadle Comédie de Reims v Reims v máji 2009. Následne reprízy na festivale Napoli Teatro Festival v Neapole, v Théâtre de la Ville v Paríži, v TNBA v Bordeaux, v Grand T v  Nantes, v Théâtre de L'Union v Limoges a v La Halle aux Grains v Blois.

[2] nemčinu, angličtinu, poľštinu, portugalčinu a slovenčinu



Recommended citation format:
Michel LESSEIGNE. "Európčina alebo jazyk, ktorý sa ľuďom neprihovára". aiic.ca June 17, 2011. Accessed September 21, 2018. <http://aiic.ca/p/3651>.